4. júl sa začal ako každý iný júlový deň, už o deviatej ráno teplomer ukazoval 94 fahrenheitov (na naše teda asi 34,5 stupňa)a na oblohe nebol jediný mrak. Rozdiel bol v podstate len v tom, že omnoho viac rodín si pred dom zavesilo americkú vlajku. V podstate mi až bolo ľúto, že sa pohybujem v tak liberálnej rodine ako je rodina môjho priateľa, pretože deň nezávislosti by bol u patriotov (redneckov, a bushistov) omnoho zaujímavejší z pohľadu blogovania. My sme totiž pred dom zavesili akurát mokrú utierku z kuchyne, aby rýchlejšie vyschla.
Pre Coloradčanov je tento deň naviac významný tým, že majú príležitosť sa vyblázniť pri ohňostroji. Ohňostroje ako také tu sú totiž zakázané – ale keď ich robí mesto, tak sa popritom „zvezú“ aj obyčajní ľudia s menším rizikom pokuty (populárne sú však výlety za ohňostrojmi do susedného Wyomingu).
My sme teda strávili celé dopoludnie prípravou jedla, poobede sme sa vybrali do hôr k známym, kde sme okrem kurčaťa, párkov, diétnych párkov, hamburgeru a diétneho hamburgeru ugrilovali aj naše telesné schránky. Vlajky a iné symboly boli všadeprítomné – na špáradlách, v kvetináčoch, na slamkách, na oknách.... prosto všade.
Celý deň je však len prípravou na hlavnú udalosť večera – ohňostroje. Loveland – mesto na severe Colorada je preslávené ohňostrojmi nad jazerom. Realita sa plne vyrovnala mojim očakávaniam, 40 – minútový ohňostroj nesklamal, ak ste niekto zažili ohňostroj nad Vltavou v Prahe po vstupe do EÚ, tak to bolo niečo podobné a úžasné. Akurát mi bolo ľúto všetkých zvierat – tých domácich, aj tých divokých v horách.
Pri ceste domov si moja americká rodina neodpustila uštipačné poznámky na adresu mexických prisťahovalcov, že „čo tu oni majú čo oslavovať“ a pri tej príležitosti som sa rozhodla overiť si ich vedomosti o tom, čo vlastne oslavujú. Nebudem špecifikovať komu odpovede patria, je to mix 4 ľudí.
„No to vieš, bojovali sme s Angličanmi a potom sme podpísali ústavu a vyhlásili nezávislosť.“
„Ústavu? Určite? Nebola to náhodou deklarácia nezávislosti?“, snažím sa im napovedať.
„Jaj hej, no jasné, podpísali sme deklaráciu nezávislosti aj ústavu a vyhlásili nezávislosť vo Virgínii, to bola naša prvá kolónia, vieš. Potom sa pridali ďalšie.“
„Aha, a nebolo to náhodou na ústavu priskoro? Predsa len, nezávislosť ste pôvodne neplánovali, tak prečo by ste mali pripravenú ústavu hneď v ten deň? Neviem prečo, ale zdá sa mi, že tá nebola podpísaná až do roku 1789,“ snažím sa byť milá a tvárim sa, ako keby som si matne spomínala na dejepis na základnej škole.
„1789?? Ten rok mi nič nehovorí. Ako vravím, Virgínia podpísala tie dva dokumenty a odvtedy sme USA. Škoda len, že teraz je tá ústava dobrá akurát tak na utieranie zadku,“ nasledoval povzdych.
„Hmmm.... v každom prípade stále máte právo nosiť zbrane,“ vzdychla som si aj ja.
„Presne, a to je presne to, čo je zlé na tejto krajine (and that’s exactly what is wrong with this country).”
“Keď to už spomínaš, koľko ľudí tu v USA vlastne teraz žije?,” moja obľúbená otázka na všetkých Američanov.
“Neviem, 40 miliónov?”
“40? To je menej než Poľsko,” znova sa snažím napovedať.
“Fakt? Tak to netuším, asi 100. A daj už pokoj, cítim sa ako v ôsmej triede!”
“Oukej, už som ticho. Mimochodom máte cca 300 miliónov obyvateľov,” dodala som.
“Fakt? Tak veľa? To je fakt veľa! A keď sa už toľko vypytuješ, kedy oslavuje deň nezávislosti Slovensko?”
“Deň nezávislosti ako taký nemáme, oslavujeme vznik samostatného štátu, keď sme sa oddelili od Česka, to je 1. januára.”
“A tiež mate ohňostroje, vlajky, orchestra a podobné veci?”
“Vlajky máme len na autobusoch, inak neoslavujeme.”
“Prečo? Veď to je jeden z najdôležitejších dní v histórii Slovenska! Tak ako my, aj vy by ste si mali uctiť svoju históriu”
Táto konverzácia ma však už prestávala baviť a nechcelo sa mi ich vzdelávať o histórii a kultúre Slovenska, takže som len odpovedala “to vieš, je to hneď po Silvestri, takže väčšinu dňa prespíme”.
“Aha, tak do dáva zmysel! By sa ani mne nechcelo oslavovať s opicou.”
Toľko moje zážitky z dňa nezávislosti J
