Na strednej škole a aj na výške sa nám globalizácia a integrácia v podstate vždy prezentovali v pozitívnom slova zmysle. Moja maličkosť však od začiatku patrí skôr k tzv. euroskeptikom – v podstate čakám už len na to, kedy Éú prijme aj Turecko, aj Sbrsko, a kľudne aj Kazachstán a Izrael a aj všetkých, ktorí tam ešte nie sú. Potom si dúfam krajiny Beneluxu a Nemecko založia nové a ešte lepšie a efektívnejšie spoločenstvo, o ktoré sa zase budú 60 rokov snažiť všetky ostatné krajiny.
Z Eú však boli nadšení moji americkí kamaráti. Nadšenie trvalo od nášho vstupu až po zimu minulého roku, kedy sme sa rozhodli vstúpiť do neba zvaného Schengen. Nechápte ma zle, ja sa samozreme z relatívne voľného pohybu osôb teším (tým pádom by som sa mala definovať ako europokrytec), i keď pas musím ukazovať na každom letisku, akurát že na ceste z Prahy do Prešova nám túto jar po autobuse už nechodil ujo colník.
Pre američanov žijúcich a pracujúcich u nás (nás rozumej nie len Slovensko, ale aj Česko) však náš vstup do Schengenu znamenal poriadny škrt cez rozpočet. Už im nestačilo raz za 90 dní vycestovať do Viedne, museli si vybaviť pracovné povolenia a získať víza. Stále je to jednoduchší proces ako vybavovanie pracovného povolenia v USA, i keď trvá približne pol roka. Obitraja americkí kamaráti milujúci Prahu preto hneď v januári vycestovali do Viedne a na českej ambasáde požiadali o pracovné víza. Tie aj dostali, päť mesiacov na to. Vydýchli si teda, že všetky papierovačky majú za sebou, a že už nikdy nebudú musieť čakať 8 hodín vo fronte pred budovou cudzineckej polície.
Omyl. Hneď prvý výlet do Nemecka ich z tohto omylu vyviedol, deutche Polizei ich upozornila na to, že je síce pekné, že majú pracovné víza platné pre ČR, nemajú však platné turistické víza, a preto sa musia vrátiť a kým nezískajú aj víza turistické, nemôžu cestovať. Turistické víza sa však vydávajú tiež len na obmedzenú dobu, takže im neostáva nič iné, než len pracovať v Prahe a radšej nikam necestovať a neriskovať. Legálne môžu pobývať len tam.
Ja som sa zase rozhodla skúsiť šťastie v USA a hľadám si firmu, ktorá by bola ochotná prijať ma na stáž. To je v podstate v tejto dobe tiež nemožné - i keď úplne legálne. Aj moja imigračná právnička mi doporučila sa radšej vydať než strácať čas a peniaze hľadaním potenciálneho zamestnávateľa. A takýchto prípadov bohužial poznám veľa, nie len z postkomunistických krajín.
Sumár? Američania chcú pracovať a cestovať v Éú a Éúópania (to nie je preklep, ale pomenovanie obyvateľov inštitúcie a nie kontinentu)chcú pracovať a cestovať v USA. Z byrokratických a protekcionistických dôvodov ide v obidvoch prípadoch v najlepšom prípade o zdĺhavý a komplikovaný proces s veľmi nejasným výsledkom. Napadá ma preto, čo také hrozné by sa stalo, keby sa všetky tieto papierovačky odstránili a globalizácia by konečne zasiahla aj ľudský sektor, nie len trh „zboží a služeb a kapitálu“, aspoň v rámci týchto dvoch spoločenstiev. Nemyslím si, že by hneď všetci Rumuni a Češi a Estónci zaplavili americký trh, naopak by podľa mňa bol počet cestujúcich v podstate rovnaký na obidvoch stranách.
Kým sa táto utopistická predstava nestane skutočnosťou a globalizácia už nebude len synonymom pre taliansku večeru, mexický obed, japonskú elektroniku a čínské hračky, nemá zmysel o nej hovoriť (kto chce namietať, že ide o proces, prosím). To je len prepojenie jednotlivých trhov. Každá krajina sa tak veľmi snaží ochrániť svojich obyvateľov až ich v podstate obmedzuje v ich medzinárodnom pohybe a v získavaní nových skúseností.
V diskusii ma kľudne môžete bičovať za moje názory a aktuálne psychické rozpoloženie, podľa mňa však tak ako medzi láskou a nenávisťou, aj medzi globalizáciou a obmedzovaním slobody existuje veľmi tenká hranica vybudovaná príliš veľkým množstvom pravidiel.
